janus

Stala som sa matkou. Celé tehotenstvo som sa tešila a nemala som žiadne komlikácie. Aj pôrod sa dal prežit. Pobyt v nemocnici už bol ťažší, keďže som nikdy v nemocnici neležala. Strašne som už chcela ísť domov. Byť s mužom a mať malého iba pre seba. Ešte si spomínam ako hrdo sme si niesli spiaceho anjelika domov. A potom to začalo. Začal revať. Prvú hodinu som to brala v pohode, ďalšiu som sa pridala aj ja a na tretiu som ho chcela ísť vrátiť. Tá nevedomosť prečo plače, či ho niečo bolí, či je hladný. Proste som sa zosypala.Pochopte, veď z anjelika sa stal malý diabol. Zavolala som svokru... to som už na tom bola dosť zle, keď mi bola aj tá dobrá. Akonáhle prišla, dostala na starosť dve deti. Mňa a malého. Cítila som obrovskú úľavu, že ho už nemusím mať, že môžem na niekoho presunúť zodpovednosť. Malý plakal ďalej, ale bolo mi to jedno, veď svokra sa postará. Celý nezáujem u mňa trval skoro týždeň, v rámci čoho sa u nás prestriedala celá rodina. Potom som si už nejako zvykla a aj malý. No musím ho pochváliť, že nato aký je ešte drobec, tak dokázal to čo sa nikomu pred ním nepodarilo. Vyliečil ma z naivity, z mylnej predstavy, že všetko zvádnem sama a pokazil mi image silnej ženy. Preto rada pre ženy. Nespoliehajte sa iba na seba a s mužom v prvých dňoch tiež veľmi nepočítajte A ešte rada pre mužov. Nerátajte s tým, že dieťa sa narodí so schopnosťami trojročného, lebo sa prerátate.