janus

Keď sa pozeráte niekomu do očí a snažíte sa silou mocou zazrieť jeho dušu. A postupne si začínate uvedomovať, že on ju cielene ukrýva. Už nechce aby ste ho poznali, už nechce aby ste si rozumeli aj bez slov, už nechce byť niekým. Stokrát ba až tisíckrát si hovorím, maj svoju hrdosť, nepýtaj sa keď odpovede sú vynútené, vykašli sa na pocit, že strácaš blízkeho človeka. Vždy keď to už s ním vzdám, keď už vládne môjmu telu opäť rozum, vkráča si s úsmevom a na okamih ukáže kúsok starého známeho ja. Presne taký kúsok aký mi pripomenie celok. Ten celok, bez ktorého sa cítim tak žalostne iná. Je to zúfalé, ako Ťa potrebujem. Teba alebo niekoho takého ako si Ty, ktorý mi dokáže svojím bytím, že nie som jediná svojho druhu, že aj iní robia nerozumné veci, že aj iní zbožňujú riziko, že aj iní vedia byť ticho a pritom vypovedať všetky svoje sny. Sny. Budem ticho... počúvajte...už viete o mne všetko.